SILVESTER V ŠATNÍKU

Sedím v šatníku. Nie od strachu, ako tam sedávala niekedy Anna každú noc, ešte keď bývali v Káhire, lebo sa bála. Anna išla zošalieť od strachu, ak mala stráviť noc osamote v luxusnom byte bez Dávida, ktorý veľa cestoval, a tak trávila noci v obrovskej skrini z dubového dreva zdobenej biblickými motívmi. Anna mala útlu postavu, tak sa na vrchnú policu zmestil okrem jej drobného tela aj paplón a vankúš. Bola pevne presvedčená, že akonáhle Dávid vytiahne päty z bytu, pieskové duny sa každú noc zmenia na nekonečný zástup švábov a luxusný byt v Káhire si podmania sťa nomádski bojovníci – spolu so všetkým, čo k tomu patrí. Neznášala spať v skrini. „Ako by som bola pochovaná v sarkofágu,” tíško plakala do telefónu. Strach bol však silnejší ako pocit, že je zaživa pochovaná.

Teraz sedím v skrini ja. Tá moja je však malá, plná zbytočných harabúrd, handier. Som vysokej postavy, a tak preto mi pravá noha vytŕča. Popíjam šampanské a práve tu mám spiritualistickú seansu, kým v byte mám silvestrovskú párty. Prediera sa sem smiech i hudba. Deti sa hrajú, dospelí štebocú a tancujú. Prezerám si haraburdy. Všetko sú to predpotopné kusy, ku každej sa však viaže spomienka na niekoho. Vydýchnem minulosť, nadýchnem sa budúcnosti. Niežeby som ju chcela znovu oživiť či jej aspoň vdýchnuť trochu života. Chcem sa len transformovať, z minulosti na budúcnosť. S Jeremym sme sa včera úžasne pohádali. Tvrdil, že vypchaté zvieratá mám radšej ako jeho. Na toto prišiel pred pár dňami v múzeu, keď som so slzami v očiach ľutovala vypchatú sovu snežnú, hýľa obyčajného a sojku obyčajnú.

„Kvôli mne si nikdy nevyronila slzu,“ pozeral na mňa smutne. Po piatej tequile už nebolo správne nič, ani nedostatok ani nadbytok ničoho.
„Nemiluješ ma.“
„Milujem ťa.“
„No dobre, máš ma rada, ale nie si do mňa zamilovaná.“

Dofrasa, pomyslela som si, naozaj nie. Niežeby som si to bola uvedomila v tej chvíli. Nie. Už od začiatku som vedela, že do Jeremyho nie som zamilovaná a nikdy ani nebudem. S Jeremym som bola šťastná. Milovala som iného. Srdce som si vyrvala kvôli niekomu inému. V obývačke som zinscenovala jatky ako Aztékovia len s tým rozdielom, že som nemala nôž z obsidiánu. Potom som svoje srdce položila na strieborný podnos na konferenčný stolík. Srdce tam bolo vystavené niekoľko dní, kým nevstúpil Jeremy so slovami „Hello baby“. Nielen do obývačky, ale aj do môjho života. Počas tej noci zmizlo srdce spolu s podnosom.

Vysvetľovala som svoje vysvedčenie, vlastne srdce na striebornom podnose, ale on to nechcel pochopiť. Len krútil hlavou, že si vymýšľam.
„Povedz, že ma miluješ.“ To bolo po siedmej tequile, ktorá mi definitívne priklincovala jazyk k podnebiu, takže som sa len usmievala svojím najčarovnejším úsmevom, aspoň som si to myslela, no po toľkých tequilách to musel byť skôr priblblý detinský úsmev. Ôsma tequila bola osudná. Nevedela som zo seba vysúkať ani dve slabiky, nieto ešte štyri a veľmi som sa bála. Hrozila som sa, že vákuum lásky do seba vtiahne Jeremyho, a tak zmizne z môjho života. Vtedy som si spomenula na Annu a skryla som sa do šatníka. Bolo to riešenie ako prežiť; takisto ako Jana, aj ja som potrebovala hľadať útočisko v skrini.

Teraz sedím v šatníku znovu. Jeremy dnes ráno definitívne odcestoval domov. Ani na letisku som mu nedokázala povedať, že ho milujem. Jednoducho to nešlo. Meravo som sledovala lietadlo, ako sa pomaly rozbieha po dráhe, no v tom okamihu, keď kovová konštrukcia zvíťazila nad gravitáciou a odlepila sa od zeme, vydral sa zo mňa povzdych: „škoda“. Doma ma znovu čakalo srdce na striebornom podnose položené na konferenčnom stolíku Vydýchnem minulosť, nadýchnem sa budúcnosti.
„Jéj, mami, a ty tu čo robíš v šatníku?“
„Silvestrujem.“