Slepé škvrny – I. Zima /úryvok/
Náčrty osudov na plátne jednej revolúcie. Román Noémi Bogyó pretkaný surrealistickými scénami približuje príbeh štyroch mladých ľudí na historickom pozadí zamatovej revolúcie v Československu spolu s tým, čo jej predchádzalo a čo bolo potom.
Bude talent a láska Adama Zajaca, nadaného maliara, stačiť na to, aby sa postavil zoči-voči štátnej bezpečnosti a revolúcií? Helena je prvotriedna matematička, ako však jej nevyspytateľná povaha spustí sled tragických udalostí? Zastavia Sofi, skvelú organizátorku, jej pochybnosti na ceste za šťastím? Charizmatický Martin je stelesnením revolúcie, aký má však život zmysel bez lásky a citov? Slepé škvrny v príbehu.
Konečne prišiel nemý fantóm, ktorý Adama už niekoľkokrát navštívil, priniesol mu vodu, v spánku naňho dokonca hodil ešte aj deku. Bol starý, vráskavý; na pravej ruke mu chýbali tri prsty. V modrom smaltovanom lavóre doniesol vodu, mydlo, uterák a britvu. Lavór položil na zem, zvyšok vecí vtisol Adamovi do rúk a s pohľadom upretým na zem zastal pri dverách.
„Poponáhľajte sa, súdruh. Čakajú na vás”, povedal zdvorilo.
Voda bola ľadová, ale napriek tomu mu jej mrazivý dotyk dobre padol. Adam sa striasol, akoby sa prebudil zo sna. Stál tam do pol pása nahý a mydlom za niekoľko halierov zo seba drhol roztrpčenie. Uterákom z ľanového vlákna si všúchal život do vlásočníc pod kožou a spolu s ním aj neoblomné rozhodnutie: dostať sa odtiaľto za každú cenu.
Strážnik odprevadil Adama do tej istej miestnosti ako pred tým. Aj dôstojník bol ten istý, dokonca si s rovnakou ľahostajnosťou prezeral aj dokumenty. Pohyb rukou, ponúknutie miesta. Len otázka bola iná:
„Dáte si kávu?”
Adamovi prišlo na um, aby ponuku pohŕdavo odmietol. Poprepletané ľadové prsty odolávali myšlienke dotyku teplej šálky, ale hrdlo mu už kŕčovito stiahla túžba. Hoci mu v hlave svietila červená, jeho uzimené telo ho presviedčalo sťa Mefistofele. Mohol si zahryznúť do jazyka, ale hlava mu nebadane prikývla, čo si vypočúvajúci dôstojník všimol. Vytočil číslo a milo do slúchadla milo zahlaholil:
„Zlatka, dve čierne kávy, buď taká dobrá.”
„Hneď nám prinesú kávu. Dovtedy mi povedzte niečo o sebe.”
Bola to čertovská úloha. O čom môže človek rozprávať na takom mieste bez toho, aby to po čase nemohlo byť voči niekomu použité? Čo môže povedať, čo by vyzdvihnuté z kontextu nikomu neuškodilo? Čo by tu mohlo odznieť beztrestne, hoci aj jeden zvuk, pomyslel si Adam a dôstojník ako keby čítal jeho myšlienky.
„Povedzte mi o sebe, o rodine, o škole, o študentskom živote na univerzite.”
„Narodil som sa 11. októbra 1968 v Lesnej. Mamička ma porodila doma, lebo otec sprevádzal súdruhov na poľovačke aj v noci a nemali sme telefón, auto či pomoc, aby sa dostala do nemocnice. Kým sa oco vrátil z poľovačky na medveďa, mama skoro vykrvácala.”
„Súdruh Zajac, ušetrite ma detailov. My potrebujeme fakty, roky, mená. Meno vašej matky a otca, ich zamestnanie, vzdelanie…”
„Môj otec sa volá Štefan Zajac, narodil sa 12. decembra 1941, povolaním je horár, pri štátnych lesoch. Mamička sa volá Júlia Zajacová, za slobodna Červená, narodila sa 20. mája 1942, tiež robí pri štátnych lesoch ako účtovníčka.”
Adam sa pozrel na dôstojníka, aby zistil, či je s jeho verziou spokojný. Dôstojník schvaľujúco prikývol.
„Moji súrodenci: Martin Zajac, narodený 2. augusta 1962, strojový inžinier, Šárka Kohútová, narodená 29. apríla 1963, matka dvoch detí, momentálne na materskej dovolenke, Jozef Zajac, narodený v roku 1972, momentálne chodí na strednú lesnícku školu, a Kristína Zajacová, narodená 1973, študentka gymnázia”.
„Taká pekná rodina. Bola by škoda, ak by toto jej idylické šťastie niečo narušilo.”
Vyhráža sa mi, konštatoval trpko Adam.
„Pokračujte, počúvam vás,” pozrel sa naňho ľahostajne dôstojník.
„Po úspešnom ukončení základnej školy a gymnázia som sa prihlásil na Vysokú školu výtvarného umenia, kde som svoje štúdiá začal v septembri 1986. Momentálne som poslucháčom tretieho ročníka.”
„Ja by som na vašom mieste spravil všetko pre to, aby to tak aj ostalo”, odznelo alarmujúco. „Veľa vám pomôže, ak budete úprimný. Kde a za akých podmienok ste sa spoznali so slečnou Seleckou?”
„Všimol som si ju v autobuse.”
„No áno, je to pekná kočka”, prezeral si dôstojník Helenu na fotke, ktorá bola pripnutá k spisu. Tón bol úlisný a slizký, farba hlasu cynická. Adam zaťal päste.
„Nečudujem sa, že si vás omotala okolo prsta… kvôli takejto tváričke spraví človek všeličo…dokonca sa stane zradcom. Kebyže nie som ateista, povedal by som, že ide o klasický nástroj pokušenia zhrešiť. Dokonca i vaše meno mi pripomína biblický hriech. Čo viete o špeciálnom pláne, na ktorom slečna Selecká pracovala?”
„Vôbec nič.”
„Ani ste to netušili?”
„Nie.”
„Tak mi teda vysvetlite, ak viete, že napriek tomu, že ste žili spolu, ani len netušíte, na akom projekte pracovala, s kým všetkým sa stýkala a že s utajenými údajmi plánovala disidovať.”
Adam o tom všetkom nemal ani potuchy. Helena bola záhadou nielen preňho, ale aj v očiach iných, preto sa mu nezdalo zvláštne, ak sa s ním nechcela stretnúť niekoľko dní, pretože mala v škole nejakú prácu. Jej najväčšími láskami boli matematika a kybernetika a Adam sa zmieril s tým, že bude asistovať na druhom mieste. Aj toto bolo viac než to, v čo sa odvažoval dúfať na začiatku.
„Ja som bol slepý, ona nemá”, nechtiac sa mu vyšmyklo z úst.
Vypočúvajúci dôstojník si ho skúmavo prezeral, potom sa zahĺbil do vlastných myšlienok. Dvere sa otvorili a pohojdávajúc sa vstúpila červená kráska s plným poprsím, v rukách nesúc bielu tácku z plastu, na ktorej rozvoniavala káva v porcelánových šálkach. Koketne im ponúkla kávu, pričom jej pekne tvarované prsníky predvádzali vo výstrihu pastelovo zelenej uniformy pôvabné tango.
„Nech sa páči, Igor. Prepáčte,” začervenala sa, „súdruh Blažek. Priniesla som aj mlieko, ako to máte rád”, hrkútala.
Adama opantala vôňa kávy a ženy, ktorá bola samá krv a mlieko. Blažek sa začervenal, zmätene zakašľal, pričom očarovaný sledoval jemné pohyby.
„Ďakujem, súdružka Kubišová.”
„Rado sa stalo, súdruh Blažek. Keby niečo, len zavolajte,” vycupkala súdružka Kubišová stískajúc pod pazuchou bielu plastovú tácku. Dvere sa zatvorili a Blažek, ako by bol na niečo zabudol, vyskočil od stola.
„Hneď prídem,” povedal smerom k chlapcovi a takmer vybehol za ženou.
Adam ešte počul pridusený výkrik, keď sa dvere zatvárali: „Zlatka, počkaj!” Dva klopkania splynuli v jedno, jedno pôvabné, jedno odhodlané, a potom náhle utíchli. Dychtivo vzal do ruky šálku, krátkymi dúškami si užíval nahorkastú zamatovosť kávy. Nepoložil ju dovtedy, kým nedopil aj poslednú kvapku. Potom čakal a premýšľal. Zvažoval svoje možnosti. Uvedomoval si, že tu všetko stojí alebo padá na tom, či dôstojníka presvedčí o svojej nevine. Mal pocit, že Blažek mu začína veriť. A či je jeho prípad naozaj na dobrej ceste alebo je to tiež len súčasť hry, tak ako súcitné slová počas predchádzajúcej príležitosti, ale nakoniec ho znovu pošlú dole do ľadovej samotky, to netušil. Čo by sa stalo, ak by povedal pravdu? Pravdu? Čo bola pravda? Pre Adama bola pravda mučivé tušenie, podozrenie, vedomá slepota, ktorá mu bránila, aby si zmiznutie dievčaťa vysvetľoval tým, že má milenca. Pretože si to naozaj myslel, ale nikdy nemal odvahu naozaj to vysloviť. Radšej bol druhý, tretí ako zavrhnutý, odhodený nikto. Možno, že tu pomôže už len úprimnosť, a tým predsa nemôže nikomu uškodiť. Koľko takých mužov je, ktorí len strpia, ak im nasadia parohy, len aby aj naďalej mohli ležať pri nohách svojej bohyne?
„Prestali sme pri vašej slepote,” vstúpil odhodlane dôstojník a naprával si vlasy. Očividne bol spokojný a mal dobrú náladu. Adam myslel na to, že jeho prípadu len prospelo, ak si tento Blažek mohol trošku zakurizovať, ba dokonca sa mu možno podarilo postískať si hebké prsia.
„Súdruh Blažek, dlžím vám priznanie.”
Adam vzbudil pozornosť dôstojníka prvýkrát natoľko, aby sa v kresle nahol dopredu a pozrel mu do očí:
„Počúvam.”
„Bol som slepý, pretože som slepým chcel byť. Pravdu povediac, nemal som to ľahké, kým sa mi podarilo získať slečnu Seleckú. Šialene som ju miloval a milujem ju aj podnes. To, že sa nevrátila, sa pre mňa rovná tragédií. Najradšej by som ju nebol pustil od seba ani na chvíľu. Ak by som bol mal trochu matematickej logiky, už dávno by som prestúpil na matfyz, aby som každú minútu dňa mohol tráviť s ňou. Ak sa so mnou nechcela stretnúť, vyhovorila sa na školské povinnosti. V poslednom čase som jej však už neveril.”
Blažek nehybne čakal na výsledok priznania, dokonca ani nežmurkal. Z Adama sa úprimné, trpké slová len tak sypali:
„Bol som presvedčený, že ma podvádza. Bol som nenormálne žiarlivý. Pravidelne sa mi snívalo, že spí s inými, že sa s nimi váľa v posteli. Trpel som pokušením, aby som ukončil jej tajný milenecký pomer, ale nemal som na to dostatok síl. Bál som sa, že ju definitívne stratím. Bez nej môj život nemá zmysel, preto je jedno, či ma pošlú do uhoľnej alebo uránovej bane. Nedbám ani, ak mi hlavu prevŕtajú guľkou.”
Vypočúvajúci dôstojník sa oprel dozadu, v kútiku úst mu pohrával úsmev. Priznanie bolo také autentické, že aj Adam bol prekvapený tým, čo povedal. Áno, pravda z nás niekedy vylezie nečakane. Nakoľko veril, že ho Helena podvádzala, to nevedel ani on. Jedno bolo isté: hoci žiarlivosť a podozrenie boli prítomné v jeho snoch, jeho dni zaplnila Helenina skutočnosť. A teraz boli náhle prázdne aj dni, aj noci.
„Chcete mi povedať, že hoci ste si všimli, že súdružka má tajomstvá a chodí po iných chodníčkoch, a boli ste presvedčený, že má okrem vás aj milenca alebo, lepšie povedané, má s niekým paralelný vzťah, boli ste taký truľo, že ste sa to ani nepokúsili preveriť?”
„Áno. Pochopte, súdruh, že som nemal inú možnosť. Nedokázal som si predstaviť život bez nej.”
Dôstojník zmraštil čelo.
„Vy ste buď čertovsky dobrý herec alebo najväčší ťuťmák na svete,” zrazu sa zasmial Blažek. „Lepšie povedané, druhý najväčší ťuťmák na svete,” dodal po krátkom čase s pohŕdaním a poslal Adama naspäť do podzemia.
Illustration painted by Aida Muluneh
